Evanjelium podľa Marka 16:1-8: „ .... no on im povedal: „Neľakajte sa! Hľadáte Ježiša Nazaretského, toho ukrižovaného? Niet ho tu — bol vzkriesený. Hľa, miesto, kde ho položili....“
Sestry a bratia - dovoľte mi začať krátkym príbehom;
V nehostinnej skalnatej pustatine žili dvaja pustovníci. Našli si dve jaskyne. Vchody mali oproti sebe. Po rokoch modlitby a prísneho umŕtvovania jeden z nich prišiel k presvedčeniu, že už dosiahol dokonalosť. Aj druhý pustovník bol človek zbožný, ale aj zhovievavý dobrák. Vedel sa porozprávať s náhodným zriedkavým pútnikom, povzbudiť a prijať utečencov i tých, ktorí zablúdili.
„Je to všetko čas ukradnutý modlitbe a rozjímaniu,“ myslel si prvý pustovník. Neschvaľoval časté, čo i len malé nedostatky druhého. Aby mu dal viditeľne najavo, ako ďaleko je ešte od svätosti, rozhodol sa, že vždy, keď sa nejako previní, položí do vchodu jaskyne kameň.
Po nejakom čase pred jeho jaskyňou vyrástol kamenný šedivý dusivý múr. A za ním vnútri ostal zamurovaný mních.
Tento krátky príbeh v mnohom vystihuje aj nás, bratia a sestry. Mnohokrát sme ako prvý pustovník. Staviame si okolo srdca múry z malých každodenných kameňov neľúbosti, odplácania, mlčania, nenávisti, nevyriešených problémov či namosúrenosti. Rovnako tak pribúdajú kamene do múru okolo nás, keď pozeráme len na svoje dobro a nevnímame potreby sveta okolo nás. Keď som ja a moja rodina na prvom mieste a nikto a nič nie je dôležitejšie. A hoci svet trpí mne, či nám je dobre. Akoby sme žili len pre túto jedinú chvíľu a slová Boha – obrábaj a stráž túto moju vzácnu záhradu sveta stratili svoju silu. Od lásky k blížnemu nás oddeľujú pochybnosti, nedôvera a sebestrednosť. Všetko sa nám zrazu stáva prekážkou. A kamenný múr len rastie a rastie.
Dnešná doba nám pripomenula, ako ľahko sa môže zrútiť to, na čom sme si zakladali. Istoty, ktorým sme verili. Nedobrovoľne – dobrovoľne sme museli zostať za múrmi našich domovov, aby sme si uvedomili, ako nám chýba sociálny kontakt - či len úsmev starej mamy.
A predstavme si, že takto sa cíti svet. Božie stvorenstvo vo všetkých podobách. Rovnako sa tak cíti aj Boh. Zavretý v Biblii, bez kontaktu s tými čo stvoril pre spoločenstvo. Kristus na kríži – osamotený v bolesti vynášajúci na kríž hriech sveta. V dokonalosti sveta, v ktorom nám takmer nič nechýba sme na Boha zabudli. Respektíve mu venujeme len zbytky svojho času. Ako ďalej? Akým smerom sa bude uberať svet? Ja? Moja rodina?
Kamenný múr si okolo svojho srdca stavali aj mnohí veľkňazi a farizeji. Pána Ježiša označili za zvodcu, ktorí tvrdil, že na tretí deň vstane z mŕtvych. Preto sa krátko po jeho smrti vybrali za Pilátom a prosili ho, aby dal Ježišov hrob dobre strážiť. Muselo sa predísť každému škandálu. Telo predsa mohli ukradnúť Ježišovi učeníci, a potom tvrdiť, že vstal z mŕtvych. A tak bol hrob zapečatený kameňom a strážený vojakmi.
Na tretí deň však k hrobu prichádzajú Mária Magdaléna, Mária Jakubova a Salome, ako sme o tom počuli v kázňovom texte. Prichádzajú pomazať voňavými masťami Ježišovo telo. Neprichádzajú s radosťou v srdci a s úsmevom na tvári. Ich Pána predsa ukrižovali. Prichádzajú so skormúteným srdcom, s veľkým žiaľom. Ich mysle trápi jediná myšlienka: „Kto nám odvalí kameň od otvoru hrobu?“
Kto odvalí kameň, ktorý oddeľuje mŕtveho od sveta živých? Kameň, ktorým chce svet udržať Krista v hrobe. Kameň pochybností, hriechu, nedôvery a neposlušnosti. Veľký, chladný, mŕtvy! Kto ho odvalí?
Odpoveď prichádza ešte skôr, ako ju dokážu prijať do svojho srdca. „Ale keď pozreli, videli kameň odvalený, a bol veľmi veľký. Keď vošli do hrobu, uzreli mládenca oblečeného do bieleho rúcha sedieť na pravej strane, a preľakli sa. On im však povedal: Nebojte sa! Hľadáte Ježiša Nazaretského, toho ukrižovaného? Vstal, niet Ho tu, ajhľa, miesto, kam Ho boli položili.“
Nebojte sa! Ježiš Kristus vstal, niet Ho tu. Slová, ktoré dokážu v takejto chvíli rezonovať ako tie najintenzívnejšie. Ako je to možné? Kde je? Kto odvalil ten kameň? Chvíľa prekvapenia, ktorá by určite zaskočila aj nás. Človek vtedy neuvažuje racionálne. Je v šoku. Aj keď vidí, že hrob je prázdny, ťažko sa s tým zmieruje. Neverí vlastným očiam ani ušiam. Stojí len v nemom úžase.
Ježiš Kristus vstal, niet Ho tu. Ježiš Kristus vstal z mŕtvych. To On odvalil ten kameň. Na svetlo sveta napokon prichádza pravda, že to, čo Mária Magdaléna, Mária Jakubova a Salome vidia, je skutočnosť.
Bratia a sestry, Ježiš Kristus žije! Nebojte sa! Nebojte sa zmeny života, ani hrobu! On rúca akýkoľvek kamenný múr pochybností, nedôvery a hriechu. Zbúral ho raz a naveky! Svojím víťazstvom položil smrť na lopatky. Smrť už nemá nad ním moc. On je mocnejší. Dôkazom je nám prázdny hrob a odvalený kameň. Tajomstvo Kristovho hrobu je odkryté.
Ježiš Kristus vstal s mocou života, pretože On je život. Boh Ho nechcel nechať v hrobe. Vzkriesil Ho, aby sme aj my mohli byť skrze neho vzkriesení. Boh je k nám milostivý vo svojom Synovi aj napriek našej nehodnosti a hriechu, ktorým sme Ho ukrižovali a napokon privalili kameňom. On je k nám milostivý aj napriek kamennému múru, ktorý si neustále staviame okolo svojho srdca. Jeho láska k nám je väčšia ako zákon spravodlivosti.
Dokázal nám ju na kríži a teraz aj vo vzkriesení svojho Syna. Ježiš Kristus sa pre nás narodil, slúžil nám, trpel a umrel za nás. Dnešným dňom ale pominul deň trápenia a hrobovej tichosti. Kristus nám priniesol život a nesmrteľnosť. On nám svojim víťazstvom nad smrťou dáva dedičstvo vzkriesenia.
On obživuje aj v našich srdciach všetko, čo je mŕtve. Zohrieva ochladnutú vieru, potešuje skormútenú lásku a prebúdza ospanlivú nádej. Ako sa teda postavíme voči tejto realite? Čo urobíme my bratia a sestry? Vyberieme si smrť alebo život?
Odpoveď na tieto otázky sa zdá byť jednoduchá a zrejmá. Opak je však pravdou. Keď sa pozrieme na Máriu Magdalénu, Máriu Jakubovu a Salome, vidíme, že aj pre nich bola odpoveď na videnú realitu ťažká. Mládenec v hrobe im hovorí, aby šli a svedčili o tom, čo videli. Aby šli a povedali učeníkom, že Ježiš príde do Galileji a tam Ho uvidia.
Namiesto rozhodného konania však v Písme čítame: „I vyšli a utiekli od hrobu, lebo sa ich zmocnila hrôza a boli bez seba, a nikomu nič nepovedali, lebo sa báli.“ Srdcia žien boli naplnené obavami a strachom. Kto by im uveril? Veď ich slovo v tej dobe nemalo veľkú váhu. Samé boli prestrašené z toho, čo zažili. Aj pre ne bolo ťažké prijať to, čo videli.
Aj pre nás je dosť ťažké svedčiť o tom, čo už poznáme. Ani my nie sme mnohokrát aktívni v zvestovaní evanjelia. Bojíme sa. Máme strach z reakcie okolia. Z odmietnutia. Z opovrhnutia. Naša identita ako kresťanov sa väčšinou odhalí až po dlhšom rozhovore s človekom. Ale práve dnešná doba a situácia v ktorej sa nachádzame dáva príležitosť prinášať ľuďom okolo nás nádej. Nádej evanjelia, že aj túto situáciu nám pomôže prekonať Božia láska, ktorá sa dokázala na kríži. Sme s našimi rodinami v našich domácnostiach – modlime sa s nimi a za nich, čítajme si a s nimi Bibliu, počúvajme, či čítajme kázne na internete či v TV. Nebojme sa povedať našim blízkym, že Ježiš žije a my s ním. Veď nádej plynúca z prázdneho hrobu je nádejou pre celý svet, ktorý je vystrašený a neistý. Buďme nositeľmi svetla, ktoré dokáže presvietiť temnotu dnešných dní.
Amen.