Lukáš 24:1-12 V prvý deň po sobote zavčasu ráno šli k hrobu a niesli vonné veci, ktoré pripravili; boli s nimi aj niektoré iné. Ale kameň našli odvalený od hrobu, a keď vošli, nenašli telo Pána Ježiša. Keď boli nad tým v rozpakoch, ajhľa, dvaja mužovia v žiariacom rúchu zastali si vedľa nich, a keď sa preľakli a sklopili zraky k zemi, povedali im (tí mužovia): Čo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet Ho tu, ale vstal. Rozpomeňte sa, ako vám hovoril, keď bol ešte v Galilei, že Syna človeka musia vydať hriešnym ľuďom do rúk a ukrižovať a že v tretí deň musí vstať z mŕtvych. I rozpomenuli sa na Jeho slová. A vrátiac sa od hrobu, zvestovali toto všetko jedenástim a všetkým ostatným. Boli to Mária Magdaléna, Johana a Mária Jakubova i ostatné s nimi a rozprávali to apoštolom. Ale ich slová zdali sa im byť bájkou a neverili im. Len Peter vstal a bežal k hrobu; keď sa nahol a videl tam ležať len plachty, odišiel a divil sa tomu, čo sa stalo.
Drahé sestry a drahí bratia,
Veľkú noc oslavujú kresťania už veľmi dlho, od počiatkov cirkvi. Dátum jej oslavy sa každoročne posúva ale nie každý vie, že je to prvá nedeľa po splne mesiaca, po dni jarnej rovnodennosti. Stanovilo sa tak v 4. storočí nášho letopočtu a všetky kresťanské cirkvi sa toho držia až dodnes. Nedeľa sa stala slávnostným dňom práve kvôli Kristovmu zmŕtvychvstaniu. Ako hovorí Písmo: Prvý deň po sobote zavčas ráno išli k hrobu. A prvý deň po sobote je nedeľa. Deň odpočinku a deň radosti. Ale opýtajme sa, bratia a sestry, je v našich zhromaždeniach cítiť radosť z toho, že Kristus Pán vstal z mŕtvych? Je cítiť z našich kresťanských životov, ktoré sú za oknami zavretých domov, pretože je karanténa cítiť radosť z Krista? Predstavte si, že idete po ulici a stretnete človeka, ktorému pred nedávnom ktosi umrel. Očakávate, že bude zarmútený, ale on je veľmi veselý a usmieva sa. Opýtate sa ho, ako sa má a či mu nie je za jeho blízkym smutno a on vám odpovie, že nie, lebo ten mŕtvy ožil, vstal z mŕtvych. To by zarazilo každého človeka, ktorý pozná reálny život. Zvlášť v dnešnej dobe strachu. A predsa dnes oslavujeme takúto udalosť. Pripomíname si práve takúto absurdnú situáciu. Ten, ktorý bol potupne zabitý, už nie je mŕtvy, ale žije. Hrob, kde ho položili bol prázdny, ostali len plachty, v ktorých bolo zabalené telo. Neuveriteľné! Rovnako neuveriteľné to pripadalo aj ženám, ktoré šli v nedeľné ráno pripraviť Ježišovo telo podľa židovských tradícií na večný odpočinok a našli odvalený kameň a prázdny hrob. Ako je to možné, veď sme videli, ako sem položili jeho telo?! Prvé čo ich napadlo, bolo hľadanie nejakého logického vysvetlenia. Niekto ho musel ukradnúť, jednoducho odniesť na iné miesto. Ale táto odpoveď nemohla byť uspokojivá, keďže vieme, že hrob bol celú noc strážený rímskymi vojakmi. Opýtali sa mužov, ktorých stretli. Ale odpoveď bola zvláštna. Čo hľadáte živého medzi mŕtvymi. Niet Ho tu, vstal.
Sestry a bratia - v akého Ježiša to vlastne veríme? V živého alebo mŕtveho? Možno si poviete, že je to zvláštna otázka, ale je na mieste. Je Kristus, v ktorého verím pre mňa skutočne živým Bohom, ku ktorému sa môžem modliť, s ktorým sa môžem rozprávať, ktorý mi odpovedá? Je to ten, s ktorým začínam aj končím svoj deň? Alebo je to nejaký náboženský vodca dávnych čias, ktorý zanechal pekné učenie a ktorého potom zabili? Niektorí ľudia hovoria, že sú veriaci. Poznajú teoreticky obsah Biblie, boli pokrstení, konfirmovaní, chodia do kostola, prijímajú chlieb a víno pri Večeri Pánovej a predsa musíme sosmútkom skonštatovať, že sú duchovne mŕtvi, lebo veria v mŕtveho Krista. Veria, že bol, ale neveria, že je. Nenechajú ožiť vo svojom vnútri a vo svojom živote. Prijať skutočnosť, že Ježiš je aj dnes živý Pán sa im vidí absurdné. Kresťanstvo nemôže byť, bratia a sestry len akýsi životný štýl. To musí byť úzke spoločenstvo so živým Bohom, so vzkrieseným Kristom.
Učeníci, ktorí tri roky boli v Ježišovej blízkosti a ktorí boli pripravovaní na Jeho smrť, mali problém prijať skutočnosť, že sa skutočne stalo to, čo Ježiš predpovedal. Najmä Tomáš, ktorý potreboval hmatateľný dôkaz. Ženy, ktoré im priniesli radostnú správu im neboli dostatočnými svedkami. V tej dobe totiž žena veľkú vážnosť nepožívala a jej svedectvo nemalo váhu v žiadnom súdnom spore. Mali pocit, že si Mária Magdaléna aj spolu s ostatnými vymyslela od veľkého žiaľu bájku.
My sme, bratia a sestry, možnosť chodiť tri roky s Ježišom po Galilei nemali. Ale máme možnosť chodiť s Ním, učiť sa od Neho a rozprávať sa s Ním dnes, v 21. storočí. Ale veríme tomu? Neostávame stáť pred hrobom a nehľadáme akési rozumné vysvetlenie toho, čo sa vtedy stalo?
Veľká Noc bola v prvotnej cirkvi obdobím, kedy sa ľudia pripravovali na krst. V bielom rúchu vstúpili do zhromaždenia, kde pred tým nemohli prichádzať a boli ponorení do vody. Až potom im odhalili znenie Modlitby Pánovej a mohli sa zúčastniť na Večery Pánovej. Aby mohli prijať sviatosť krstu, museli vyznať, že veria vo vzkrieseného Pána Ježiša Krista. Dnes, keď rodičia prinášajú ku krstu svoje dieťa, nemajú mnohokrát ani tušenia o tom, čo je to kresťanský život. Prichádzajú pod tlakom rodiny alebo preto, že je to pekné. Nie vždy je to tak, ale často áno. Musia preto počúvať a učiť sa o Božom konaní. Ale pravdupovediac, pred oltárom často stoja pri krste svojho potomka naposledy. Tie sľuby, ktoré tu vyslovia sa rýchlo rozplynú. Veď keby ste sa pozreli do matriky nášho zboru, za posledných 15 rokov bolo pokrstených asi 200 ľudí. Ale kde sú? Čo to vlastne sľubovali? A keď sa deti pripravujú ku konfirmácii, tiež musia poznať odpovede na množstvo otázok. Pripravujú sa dva roky a potom sa s nimi mnohokrát slávnostne rozlúčime. Smutné, strašné, boľavé ...
Sestry a bratia – dnešný deň je dňom skúmania vlastného vnútra a zodpovedania si otázky: „V akého Boha to veríme?“ V meno akého Ježiša Krista sme boli pokrstení? Je živý alebo mŕtvy? Môžeme s apoštolom Pavlom vyznávať: Nežijem už ja, ale Kristus vo mne? Nie je moja viera len vonkajším prejavom? Otváram každodenne Bibliu, lebo viem, že v nej sa stretávam s Ježišom? Teším sa skutočne z Kristovho vzkriesenia, lebo viem, že je to pravda a veľký zázrak, ktorý aj pre mňa urobil Hospodin?
Život nie je jednoduchý a problémov je naozaj dosť. Stačí vyzrieť z okna ... Ale my sme práve na Veľkú Noc získali nesmrteľnosť a to takú, ktorá bude naplnená radosťou, šťastím a plesaním. Ak môžeme povedať, že veríme, v živého Pána Ježiša Krista, je pre nás náš krst kúpeľom znovuzrodenia. Tým, že na nás naliali vodu a urobili nám krížik na čelo by sme nič nezískali, ak by sme sa vo svojom živote sami nestretli s Pánom Ježišom a vierou Ho neprijali do svojho srdca. Ak som pochopil, pochopila, že to nie je v poriadku, aj v tejto chvíli to môžem zmeniť. Ježiš čaká, na každého kto ho pozve k sebe. Možno viac ako inokedy to môžeme precítiť v tomto „tichom“ čase. V domácnostiach, ktoré sú aj našimi chrámami Božími. Nie Boh nás neopustil – stojí za dverami a klepe. Stojí a čaká, kto prejde tú pomyselnú čiaru a s odvahou Ho prijme do svojho vnútra – k sebe domov nie ako hosťa, ale ako Pána života i smrti. Nebojme sa to spraviť – hrob ostal prázdny, aby sa mohli naplniť naše srdcia. Amen
Modlime sa:
Pane Ježiši Kriste! Oslavujeme ťa ako mocného Víťaza nad mocou smrti. Tešíme sa z prázdneho hrobu a tvojej prítomnosti v našom živote. Chceme Ti ďakovať, že si smrťou prešiel z lásky k nám a vo svojom zmŕtvychvstaní si nám daroval nádej večnosti. Odpusť nám, že niekedy pochybujeme alebo zabúdame, komu sme odovzdali svoj život a v koho meno sme boli pokrstení. Odpusť, že naše životy sú často iné, ako by mali byť. Odpusť, že sa nevieme skutočne radovať a podliehame každodenným problémom. Potešuj nás, prosíme, zasľúbeniami budúcich časov, kedy už nebudú spoločenstvu s Tebou brániť žiadne problémy, starosti, či nepokoje. Prosíme ťa za náš zbor, aby si ho naplnil radosťou a túžbou nasledovať ťa. Buduj z nás skutočné spoločenstvo bratov a sestier, ktorí sa milujú a spoločne ťa oslavujú ústami i životmi. Pane, ďakujeme Ti za modlitbu, ktorú si nám dal, a v ktorej môžeme všemohúceho Boha nazývať Otcom.
Otče náš, ktorý si v nebesiach, posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo Tvoje, buď vôľa Tvoja ako v nebi, tak i na zemi. Chlieb náš každodenný daj nám dnes a odpusť nám viny naše ako aj my odpúšťame vinníkom svojim a neuvoď nás do pokušenia ale zbav nás zlého, lebo Tvoje je kráľovstvo i moc i sláva naveky. Sláva Bohu Otcu, Synu i Duchu Svätému, ako bola na počiatku, i teraz i vždycky i naveky vekov. Amen.