Židom 5:12-14 Lebo hoci by ste po toľkom čase mali byť učiteľmi, zase potrebujete, aby vás niekto učil prvopočiatkom Božích zjavení, a znovu potrebujete mlieko, a nie tvrdý pokrm. Veď nikto, kto dostáva mlieko, nechápe slovo o spravodlivosti, lebo je ešte nedospelé dieťa. Len dokonalým patrí tvrdý pokrm, tým, čo návykom sú vycvičení rozoznávať dobré od zlého.
Milí školáci, rodičia, oddýchnutí učitelia, sestry a bratia,
Každý jeden z nás chodil, či chodí, alebo bude chodiť do školy. Škola je inštitúcia, kde ľudia dostávajú vzdelanie. Je im ponúknutá možnosť naučiť sa mnoho teoretických i praktických zručností. A áno – je povinnosťou chodiť do školy, lebo inak budeme nevzdelaní no a nevzdelaný človek je veľmi ľahko manipulovateľný. Teda ak sa pýtame, či je vzdelanie dôležité, odpoveď je „áno“, je nesmierne dôležité. Poznanie nám totiž otvára dvere k ďalším a ďalším možnostiam hlbšieho poznania seba, druhých ľudí ale aj vecí, ktoré nás prerastajú.
Boh nás stvoril ako slobodné bytosti na svoj obraz. S možnosťou rozhodovania. Ale správne sa rozhodnúť chce kumšt. A ten sa, ako sa hovorí „v apotieke nekúpi“. Kumšt vychádza z učenia, poznávania a vlastných omylov a úspechov. A toto sa s človekom nesie celý život. Tak ako sa začínajú deti učiť v škôlke základom života v spoločenstve a spoločnosti, tak sa aj duchovný život človeka postupne vyvíja. Tak nám to znie aj z Božieho Slova. Najskôr mliečko, potom chlieb. Najskôr sa v škole učia písmenká, slabiky, číselká a potom prejdú dejepisom, chémiou až nakoniec niektorí budú vedieť krásne ostrihať človeka, zasadiť stromy a upraviť záhradu, navariť parené mäso, obhájiť nešťastníka na súde, odoperovať apendix, alebo milí učitelia, vzdelávať ďalších a vovádzať ich do tajov poznania a múdrosti. Od mlieka ku tvrdej kôrke chleba, na ktorú potrebujeme pevné zuby. Od detskej viery v Ježiška, ktorý nosí darčeky pod vianočný stromček, po uvedomenie si obete, ktorou na kríži vykúpil všetkých veriacich ľudí. A učíme sa, ak teda túžime po poznaní, celý život. Nedá sa skončiť po škôlke, či základnej škole. Teda áno – dá sa ukončiť povinnú školskú dochádzku v šestnástich rokoch a rovnako vieme, že nie všetci sú vzdelateľní, ale aj takýto ľudia neskôr prichádzajú k ďalším poznatkom a posúvajú sa vpred. Ale väčšina ľudí ide ďalej a túži po poznaní. Nemusíme všetci vedieť všetko, ale je dôležité byť spokojný sám so sebou a byť dobrý v tom čo viem a robím. A stále a stále sa učíme. Keď vidím tieto deti a mládež, predstavujem si čo ich všetko ešte čaká a popravde im trochu závidím. Závidím im možnosti, ktoré majú v poznávaní sveta a toho, čo ho presahuje. Ten ešte čistý nepopísaný papier, na ktorom pribudnú prvé písmená abecedy ich budúcnosti. A teším sa s nimi, ako budú prekonávať spolu so spolužiakmi a spolužiačkami a pani učiteľkami a učiteľmi a spolu s rodičmi jednotlivé ciele poznania.
A ja v tom, sestry a bratia, vidím paralelu k duchovnému vzdelávaniu. Vráťme sa naspäť k nášmu veršu z Biblie. A pýtam sa nás všetkých starších, či sme v duchovnom vzdelávaní a poznávaní Pána Boha postúpili od mlieka ku napríklad krupičnej kaši, alebo ešte ďalej ... Či nám stačia v duchovnom živote rozprávky pre malé deti o Pánbožkovi, ktorí sedí na obláčiku, alebo už vnímame Pána Boha ako napríklad: Stvoriteľa, či Sudcu, alebo Božieho Syna, ktorý chodí po vode a mení vodu na víno? Poznáme Ducha, ako toho, kto otvára dvere poznania života s Pánom Bohom, či je to len holubica nad krsteným Ježišom, alebo ohník nad hlavami apoštolov? Tieto otázky sú nesmierne dôležité pre budovanie vzťahu s Bohom a následného rastu z detských plienok ku školským laviciam. Všetci mladí ľudia, deti, tínedžeri, mládež sa najviac naučí od svojich vzorov. Opakujú vzorce správania. Tí čo máme deti, to poznáme. Aká matka, taká Katka platí nielen vo fyzickej ale aj v duchovnej rovine. Rodič je učiteľom svojho dieťaťa a častokrát učiteľ rodičom. No a keď to ktokoľvek, komu je zverený nový život niekde pokazí, ťažko sa to dáva do správnych koľají. Ukázať radosť z učenia, z nových poznatkov a potom údivu, že to v reálnom živote človek aj využije, ba dokonca, že ho to bude živiť a živý.
My rodičia ukazujeme deťom svojim životom Boha. Buď je to Boh lásky, záujmu, spoločenstva, pokoja, radosti a rastu – stal sa mojím osobným BOHOM, alebo je to Boh sediaci na obláčiku, ktorý akosi zosenilnel a stačí mu len obláčik a blažený úsmev. Ak sa sami nevzdelávame a neposúvame v poznávaní dobrého Hospodina, sme ako slepci, ktorí vedú iných a nakoniec obaja spadnú do jamy. A toto snáď pre tieto naše vzácne Božie dary – naše deti nechceme. Nikto z nás nepodá dieťaťu hada miesto chleba. Najskôr si musíme my sami uvedomiť po akej ceste kráčam a či je to cesta vhodná aj pre moje dieťa. Učitelia majú osnovy a tématické plány, ktoré jasne hovoria čo, ako a kedy musí vedieť žiak. My máme spoločenstvo a Bibliu, ktorá nás vedie v duchovnom živote od mlieka k kôrke chlebíka. Musíme ju spoznávať, aby sme vedeli rásť vo viere. Aby sme sa ako učitelia svojich detí mohli stať vzdelanými príkladmi, ktoré budú chcieť nasledovať. Preto som rád, že máme aj evanjelických učiteľov, ktorý na svoje povolanie Bohom povedali áno. A vedú tých, ktorí im boli zverení nielen vedomosťami, ale aj osobným životom veriaceho človeka.
Chcem Vám ešte povedať jeden príbeh: Z knihy Bruna Ferera. Vôňa ruže: str.:30 – Kráľov šašo:
Jeden kráľ mal dvorného šaša, ktorý mu krátil deň svojimi pohotovými odpoveďami a vtipmi. Raz mu kráľ zveril žezlo a povedal: „Opatruj ho, kým nenájdeš niekoho hlúpejšieho ako si ty, a potom mu ho môžeš darovať.“
Kráľ asi po roku ťažko ochorel. Keď cítil, že smrť sa už blíži, zavolal si šaša, ktorého mal predsa len rád, a povedal mu: „Odchádzam na dlhú cestu.“ „Kedy sa vrátiš? O mesiac?“ opýtal sa šašo. „Nie,“ odpovedal kráľ, „už sa nikdy nevrátim.“ „A ako si sa pripravoval na túto výpravu?“ pýtal sa šašo. „Nijako!“ Bola to smutná odpoveď. „Odchádzaš navždy.“ Povedal šašo, „a vôbec si sa nepripravil? Tak si pekne vezmi to svoje žezlo. Práve som našiel niekoho hlúpejšieho ako som ja.“
Náš život je cesta, sestry a bratia. Cesta buď učenia sa a spoznávania a objavovania, alebo len blúdenie v neistote budúcnosti. Naše deti vstúpia do procesu učenia sa vždy ku septembru a svoje výsledky im zhodnotia na konci júna. Náš život bude hodnotený ľuďmi každý deň, ale Bohom len raz. Nedovoľme, aby nás čokoľvek donútilo vzdať sa poznania, ktoré prináša človeku pokoj, pretože pri poznávaní spoločenstva s Bohom, sa stanú naše dni a roky života pestrou paletou zážitkov objavovania. Doprajme toto všetkým tým, ktorí nás stretnú na spoločnej ceste. Veď najlepšou časťou z chleba je práve upečená, chrumkavá a voňavá kôrka.
Amen.
