1. list Korintským 15:16-17 Lebo ak mŕtvi nevstávajú, ani Kristus nebol vzkriesený, ale ak Kristus nebol vzkriesený, daromná je vaša viera, ešte vždy ste vo svojich hriechoch.
Bratia a sestry!
Ľudstvo je v dnešnej dobe až prekvapujúco naturalistické. Drvivá väčšina ľudí verí, že svet je uzavretý systém prirodzených príčin a následkov. Všetko sa podľa nich musí dať vysvetliť. Charakterizuje ich veta: Verím len tomu čo vidím. Aj my, kresťania, sme neraz konfrontovaní s týmto pohľadom na svet. Ak sa niekto vyjadrí na verejnosti, že verí, že verí v Boha, môže sa dočkať nepochopenia alebo dokonca výsmechu. Ale nie iba postoj iných k našej viere je to, čo nás ohrozuje. Sami sa niekedy pristihneme pri snahe vniesť do svojej viery čo najviac rozumu, logiky a pochopiteľnosti. Niečomu síce veríme, ale sem-tam si povieme, tak toto je už trochu priveľa. Netreba to brať až tak vážne. Nemôžem byť predsa náboženským fanatikom. Nič netreba preháňať.
Ale práve dnes, bratia a sestry, vo veľkonočné ráno, stojíme pred otázkou, na ktorú sa nedá odpovedať vyhýbavo. Je to otázka života a smrti. Nášho života alebo našej smrti. Je položená pred každého jedného z nás a vyžaduje si našu priamu odpoveď. Tá otázka znie: Veríš, že Ježiš Kristus, ktorý umrel za tvoje hriechy, vstal z mŕtvych? Veríš, že ten, ktorého v piatok pribili na drevo kríža a ktorý umrel umučený na Golgote, opäť žije? Veríš bez pochybností, že sa to stalo? Tu sa nedá kľučkovať a špekulovať. Nedá sa povedať: Verím, ale ... Žiadne ale, žiadne pochybnosti. Odpoveď znie: Áno alebo nie.
Keď sa vo veľkonočné ráno ženy vydali ku Ježišovmu hrobu, boli plné smútku a reality. Boli pripravené na mŕtve telo svojho Pána. Veď Ho videli umierať a videli Jeho telo nevládne ležať v hrobe. A predsa. Prichádzajú, aby našli odvalený kameň a prázdny hrob. Najprv, úplne pochopiteľne, hľadajú to ľudské vysvetlenie. Niekto musel ukradnúť Jeho telo. Ale potom stretávajú samotného Pána a spoznávajú Božie konanie. Všemohúci Boh vzkriesil Ježiša a On žije. Uverili tomu. Napriek tomu, že je to tak neuveriteľné. Vymyká sa to zo všetkého, čo dovtedy zažili. Nedá sa to vysvetliť ľudským spôsobom. Preto nastupuje viera v Božiu moc. V tú moc, ktorej nie je nič nemožné, ktorá prevyšuje náš ľudský rozum, ktorá prevyšuje naše chápanie sveta logických príčin a následkov.
Bratia a sestry! Ako my vnímame Božiu moc? Veríme, že vzkriesila Ježiša? Lebo ako sme čítali z kázňového textu: „Ak Kristus nebol vzkriesený, márna je naša viera.“ Ak tomu naozaj neveríme, tak sa môžeme zodvihnúť, ísť domov, zapnúť si telku, uvariť kávičku, alebo robiť čokoľvek iné. Veď celé kresťanstvo potom nemá zmysel. Celá naša viera stojí a padá na tejto skutočnosti. Buď Kristus vstal a naša viera má zmysel, alebo nie, a my sme tu zbytočne.
Napadlo vám už niekedy, ako by vyzeral svet bez Kristovej smrti a vzkriesenia? Jeden film to veľmi zaujímavo vykresľuje. Archeológovi sa podarí objaviť hrob Jozefa z Arimatie, kde bolo uložené Ježišovo telo. A objav je šokujúci práve preto, že v ňom to telo stále je. Teda skôr kosti. Začnú sa usporadúvať konferencie, písať články, vysielať reportáže. Svet zisťuje, že Ježiš Nazaretský síce žil, ale nikdy nevstal z mŕtvych. Všetko, čo priniesla kresťanská viera je spochybnené. Kostoly, kláštory, kresťanské centrá sa zatvárajú. A ľudia sa pýtajú: Čo teraz? Na čo sme na tomto svete? Veď ak Kristus nevstal, márna je naša viera. A nielen viera, ale aj celá existencia. Veď nemáme cieľ. Ľudstvo stratilo nádej. Na konci filmu archeológ umiera, ale pred smrťou priznáva, že jeho objav bol podvod. Telo nepatrilo Ježišovi. V tomto momente sa film končí. Môžeme skonštatovať, že tento film je dosť absurdný, lebo snáď žiadny archeologický objav by nebol tak jednoznačne prijatý. Ale dobre sa mu darí ukázať, čo by znamenala strata kresťanskej viery. Nemať Krista znamená nemať večný život. Nebyť vykúpený krvou Spasiteľa znamená odsúdenie pre smrť.
Bratia a sestry! Kristus vstal z hrobu. Vieme, že je to pravda. Aby to pre nás malo vôbec nejaký zmysel, musí sa Ježišova smrť a Jeho vzkriesenie stať aj našou smrťou a naším vzkriesením. Musíme umrieť spolu s Kristom, aby sme spolu s Ním jedného dňa povstali do novej existencie. Do novej reality. Nie, nevyzývam vás ku niečomu takému ako je križovanie na Filipínach. Sám Boh ustanovil spôsob, ktorým spolu s Kristom umierame a stávame sa novým stvorením. Je to krst. Stará tradícia krstenia ponorením, ktorú doteraz niektoré kresťanské spoločenstvá praktizujú, má svoj význam. Nejde o nejaký rituál očistenia, či umytia. Ide o zatopenie, zabitie hriešnej podstaty človeka, ktorého krstíme. Starý Adam musí umrieť, aby sa z Ducha Svätého mohlo narodiť nové stvorenie. Lebo iba nové stvorenie môže uzrieť Božiu tvár a prijať večný život. Je jasné, že kým sme vo svojom tele, tu na zemi, nikdy sa nestaneme bezhriešnymi. Ale v krste nás Boh za čistých vyhlasuje. Hovorí nám, že nás nebude súdiť podľa našej hriešnej prirodzenosti. Pretože to by sme všetci museli byť zatratení. Bude sa na nás dívať cez Krista, ktorý tieto naše hriechy berie v krste na seba, aby za ne na Golgote zaplatil. Áno, bratia a sestry, tá Golgotská udalosť, ktorá sa stala tak dávno, je prostredníctvom krstu pre nás stále aktuálna.
Na záver vám chcem dať uistenie, že život vo viere je oveľa reálnejší ako by sa mohol dnešný svet domnievať. Je určite reálnejší ako všetky reality šou, ktorými nás kŕmia médiá. Nedá sa síce chytiť, merať, skúmať vedeckými postupmi, ale kto sa raz osobne stretol s Ježišom, ten len ťažko uverí, že Boh je výmyslom. Žiť život viery znamená každý deň pozývať Ježiša ku osobnému rozhovoru v modlitbe, stretávať Ho v Biblii, priznávať sa ku svojim hriechom a odovzdávať ich Ježišovi s vedomím, že On za ne zaplatil a v Kristovi oblečený prinášať ovocie lásky, pravdy a radosti. To je realita, ktorú nám Boh ponúka a ktorej sa nič nevyrovná. Amen.