Vzácny Boží ľud;
Veľká noc je za dverami. Už len týždeň a ponoríme sa do tmy Veľkého piatku. V ten smutný deň trápenia a smrti Pána Ježiša sa odohrala aj veľmi dôležitá vec. Náš dlh voči spravodlivosti, vo chvíli smrti zaplatil Pán Ježiš. Znie to zložito, ale pravda tej chvíle je jednoduchá. Za všetko treba raz zaplatiť. Aj keď sa nám zdá, že mnohé dostávame zadarmo, nie je to pravda. Dokonca aj reklamné predmety v našich schránkach musí niekto zaplatiť – najlepšie niekto druhý a nie ja.
S hriechom a spravodlivosťou je to podobne. Ako ľudia si nesieme na svojich pleciach a hlavne vo svojich srdciach hriech. Ten dedičný, čo sme zdedili po „Adamovi a Eve“ a potom ten, ktorý „bežne“ robíme. Napríklad neprajnosť, ohováranie, privlastnenie si niečoho, čo nám nepatrí alebo sme si nekúpili. Kliatie, nevera, neúcta, sebastrednosť, lenivosť, hašterivosť, ... iste viete na čo všetko myslím a čo by som mohol napísať. A toto všetko sa kopí a kopí. U mňa, u teba, u nás v dnešnej dobe, kopilo sa to u ľudí pred nami a bude sa to kopiť aj u ďalších generácií po nás, až do konca vekov. Bude, ba je to už iste obrovská kopa, ktorá len a len rastie. Hriech na hriech. No a za hriech, ako čítame v Biblii, už za ten prvý, keď „Adam s Evou“ nepočúvli Boží hlas a jedli zo zakázaného stromu, prichádza vyhodenie z raja. Raj sa človeku uzavrel. Ten raj, do ktorého sa chce človek dostať a žiť naveky strážia cherubovia (anjeli) s ohnivými mečmi, ktoré všetko prepália (ako keď sa čistí zlato od nečistôt) a keď tam príde hriešnik - zhorí. Neprejde. Môžu vojsť len čistí – svätí – bez „úhony hriechu“. Poznáte takých? Ja nie. Všetci sme od „Adama“ hriešni a nikto neprejde. Ani ja, ani ty, ani naše deti, manželky, manželia, mamy, otcovia – NIKTO! A predsa je tu cesta, ako sa tam dostať.
Boh poslal Svojho Syna, aby zobral na seba dlh spravodlivosti. Aby na svoje plecia nabral všetok hriech sveta a ukázal ho svetu a povedal: „Obetujem sa za nich Otče. Nech tí, čo vo mňa veria môžu byť čistí – svätí – bez úhony.
Sestry a bratia toto sa stalo na Veľký piatok. Ježiš ukázal svetu hriech človeka a nechal ho pribiť na kríž. Všetkým na očiach, aby nikto nikdy nezabudol čo sa tam stalo. A tak vznikol dlh. Dlh človeka voči Bohu. Neviem ako nazvať tento dlh – dlh lásky? - dlh spravodlivosti? – dlh vykúpenia? A najlepšie na tom je, že Boh tento dlh nechce splatiť. Nevyžaduje od človeka obete. Nevyžaduje zbožnosť. Nevyžaduje chodenie do kostola. Boh len ukázal svetu, ako veľmi Mu na Jeho stvorení záleží a ako veľmi človeka, napriek chybám, ktoré robíme, miluje. Ak si toto uvedomím, už nikdy nemôžem byť taký istý ako som bol včera. Tá všetko objímajúca láska ma musí zmeniť. A viera v lásku, ktorá prišla v Ježišovi ma urobí novým človekom. Novým stvorením v Ňom samotnom. A kostol a viera a zbožnosť a láska už nebudú musieť byť násilné, ale stanú sa mojou súčasťou. Priatelia, keby to takto fungovalo u všetkých ľudí – svet by bol rajom, ale viete ako to funguje? Pred chvíľkou sme to čítali v evanjeliu.
Peter sa pýta: „Keď mi niekto ukrivdí, mám mu odpustiť? A keď to robí stále dookola, koľkokrát mu mám odpustiť? Sedemkrát?“ A Ježiš so svojou ľahkosťou lásky, ktorá vyniesla na kríž všetky hriechy odpovedá: „Nie sedem, ale sedemdesiatkrát sedem (490 alebo 1 000 000) krát!“
Nebo má fungovať, už tu na zemi, akoby tu boli nebesá. Ako v tom príbehu, kde kráľ odpustil obrovský dlh svojmu služobníkovi, lebo bol ľútostivý a milostivý. Nechcel ho vystaviť trestu (hoci by si ho zaslúžil, lebo bol neporiadny a zlodej – dĺžil kráľovi 10 000 hrivien) a odpustil mu celý dlh. A keď naradostený odchádzal od láskavého kráľa stretol iného „kolegu“, ktorý jemu samému dĺžil len 100 denárov. Myslíte, že mu odpustil dlh? Kdeže, akoby to bolo dneska, pekne krásne ho vydal súdu a ten chudák išiel kvôli 100 denárom do väzenia. A jeho žena a deti možno pomreli hladom. Ale dozvedel sa to kráľ. A prišla spravodlivosť – skončil v mučiarni dokiaľ nezaplatí 10 000 hrivien. Ale to sa nedá, nemohol to splatiť keď bol slobodný nieto ešte v base a veru tam aj zomrel ako zlý a nemilosrdný človek.
Predstavme si, žeby to takto spravil Boh aj s človekom. X-krát nám ukázal hriech, ktorý sme urobili. X-krát nás napomenul. X-krát sa ozvalo svedomie. Opakujeme stále znova a znova hriech a Boh sa vždy zľutuje a pridá na plecia pribitého Ježiša ďalšiu kôpku môjho hriechu. Z lásky ku človeku trpí Ježiš na kríži. Ako sa správame my k druhým ľuďom. Ako kráľ z príbehu alebo ako ten nešťastník? Koľkokrát sme odpustili, koľkokrát sme odpustili, ale nezabudli, koľkokrát sme neodpustili, či sme sa dokonca pomstili? Kde by som skončil, keby bol Boh k človeku spravodlivý a neposlal do sveta Svojho Syna?
Možno sa nám zdá, akoby príbeh o Ježišovi bola len rozprávka, ale nie je to pravda. V tom, čo si pripomíname na budúci týždeň je len koniec rozprávkový. A hrob bol v nedeľné veľkonočné ráno prázdny. Ale to všetko pred tým bola a je a bude krutá realita hriechu človeka. Ak chceme vo svojom živote zažiť už teraz raj a nebesá, musíme byť ako kráľ z Ježišovho príbehu. Musíme túžiť splácať dlh lásky LÁSKOU! Láskou, ktorej ovocím je zas len láska. Nezabudnime, že „tak Boh miloval svet a človeka, že na kríž vydal Svojho Syna, aby sa človek, ktorý v Ježiša verí, mohol vrátiť domov do raja.“
Amen
+ Nech Vám žehná dobrý Boh a nech požehná celý Veľký týždeň, do ktorého vstupujeme s nádejou Veľkonočného rána +