5. nedeľa po VN
Evanjelium podľa Jána 20:19-27. V ten istý prvý deň po sobote, keď už bola tma a dvere, kde boli učeníci, boli zatvorené zo strachu pred Židmi, prišiel Ježiš a postaviac sa do prostriedku, riekol im: Pokoj vám! Ako to povedal, ukázal im ruky aj bok. A zaradovali sa učeníci, keď videli Pána. Ježiš im opäť riekol: Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás. A keď to povedal, dýchol na nich a hovoril: Prijmite Ducha Svätého. Ktorýmkoľvek odpustíte hriechy, odpúšťajú sa im; ktorýmkoľvek zadržíte, zadržujú sa im. Tu však Tomáš, jeden z dvanástich, prímenom Dvojča, nebol s nimi, keď Ježiš prišiel. Povedali mu teda ostatní učeníci: Videli sme Pána! Ale on im odpovedal: Ak neuvidím stopy klincov v Jeho rukách a nevložím si prst na miesto, kde tie klince boli, a ruku Mu nevložím do boku, vôbec neuverím. Po ôsmich dňoch zase boli Jeho učeníci dnu; aj Tomáš bol s nimi. A prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, a postaviac sa do prostriedku, riekol im: Pokoj vám! Potom hovorí Tomášovi: Daj sem prst a pozri sa na moje ruky; daj sem ruku a vlož ju do môjho boku a nebuď neveriaci, ale veriaci.
Vzácne spoločenstvo;
Práve čítam (popri iných knihách, ktorých mám rozčítaných asi päť) ďalšiu zaujímavú knihu. Volá sa Fakta F. Autor jej dal podtitulok: Filozofia pre záškolákov. Je parádna a ako sa hovorí – číta sa sama. Autor v nej dáva otázky a hľadá odpovede na základné filozofické témy. Sprevádza čitateľa na ceste objavovania obrazu vnútra človeka. Jednou z tém je aj téma reality tohto sveta. Reality samotného človeka. Mojej reality, ako bytosti, ktorá žije v reálnom svete. Pýta sa, či žijem v reálnom svete, alebo som len mozog v nádrži, ktorému sa vytvára virtuálna realita a teda nič okolo mňa nie je skutočné. Že sú to len predstavy, ktoré niekto navrhol. Ja viem, je to absurdné myslieť si, že všetko okolo mňa nie je skutočné. Že nie je skutočné moje telo, môj blízky, že môj dom je len virtuálnou realitou, že stromy, nebo, hviezdy, vtáky sú len digitálnym sledom jednotiek a núl môjho individuálneho virtuálneho priestoru. Ale ak sa nad touto filozofickou predstavou zamyslíme, môže byť pravdivá rovnako tak ako to, že všetko okolo mňa je skutočné. Tak som skutočný a svet okolo mňa je reálny, alebo nie? Ani jedna z týchto otázok nepopiera realitu Boha a to je dôležité. V oboch prípadoch je človek, či už v reálnom tele, alebo len v tom virtuálnom stvorený vyššou – božskou bytosťou, takže tu neprichádza konflikt viery. Tu ide len o to, čomu verím a akú „filozofickú“ odpoveď by som chcel nájsť na „filozofickú“ otázku o sebe.
Sestry a bratia. Možno ste videli film Matrix – boli to tri časti zaujímavého sci-fi filmu, kde autori opisovali práve túto základnú otázku filozofie – existujem telesne, alebo je všetko okolo mňa len výtvor mojej mysle? Vo filme sa hlavná postava musí rozhodnúť, či zje modrú, alebo červenú tabletku. A buďto zabudne na túto otázku a bude ďalej žiť v tom čo doteraz, alebo zje tú druhú tabletku a zobudí sa zo sna a získa odpoveď. Ak máte záujem pozrite si tento film a možno budete príjemne prekvapení, ako sa dá filozofia pekne spracovať do akčného filmu.
Otázky v čo a tiež v koho veríme sú aj otázky filozofické. Cesta k odpovediam je často krát podmienená tým, akú chceme nájsť samotnú odpoveď. Realita, ktorú vidíme, žijeme a cítime je mnohokrát odpoveďou. Nepýtame sa ich len my, ale pýtali sa aj učeníci. A odpovede ich mnohokrát vystrašili. Po smrti Ježiša prišla realita dní bez Neho. Kým žili sami kdesi na svojich lodičkách ako rybári mali svoju realitu bytia. Potom však nastala obrovská zmena a oni museli vstúpiť do nového. Akoby do zázraku zobudenia (Platónov antický príbeh o jaskyni), kedy objavili, že svet nie je len ich loď, siete, trh a nejaký domec na brehu. Ježiš ich zobral a ukázal im „svet“ – vytiahol ich za humná života, ktorý žili. Ukázal im realitu Božej cesty. Zázraky, nádeje, sklamania, bôle a ich vlastnú silu, ktorou môžu pomôcť zmeniť svet. Zobudiť ľudí pre nový život evanjelia. A keď všetko bolo super a postupne sa za tie roky spoločnej cesty vybudovalo stále spoločenstvo dvanástich a sedemdesiatich, čo chodili s Ježišom a mali mnoho iných nasledovníkov a Ježiš už nebol len lokálnym podivínom, ale uznávaným „Majstrom“ zomiera na kríži. Ich „istoty“ - realita sa rozbila. Po Jeho smrti sa zavreli do domu, zamkli dvere a báli sa budúcnosti. Budúcnosti bez Ježiša, ktorý bol v hrobe. Neverili ženám, išli sa niektorí sami presvedčiť, že hrob je prázdny. Ale aj tak ich to nepresvedčilo všetkých. Až keď Ježiš z čista-jasna stál uprostred miestnosti a ukázal im ruky a bok poznačené ranami uverili. Ich realita bola opäť v rovnováhe. Potrebovali dôkaz a Ježiš im ho dal, lebo vedel, aký je človek krehký tvor a ako ľahko stráca vieru. Chýbal ale Tomáš. Chýbal tam archetyp človeka, ktorý napriek všetkému čo zažil s Ježišom, napriek zobudeniu do nového stále pochybuje. Chýbal som tam aj ja. A nepomohlo, že ho presviedčali ostatní učeníci, že mu ženy povedali svoj príbeh prázdneho hrobu. Možno sa bol aj on sám pozrieť, či je to skutočne Ježišov hrob. On potreboval dôkaz o zmŕtvychvstaní Ježiša. Potreboval si potvrdiť realitu, po ktorej túžil. Žiť ďalej to, čo doniesol Ježiš do života „Tomáša“ aj 21. storočia. A tak Pán opäť prichádza do spoločenstva učeníkov a dáva Tomášovi možnosť vložiť prsty do rán, aby uveril, že je skutočný. Sestry a bratia, sme podobní Tomášovi. Sme predsa ľudia. Potrebujeme sa denne utvrdzovať vo viere – v skutočnosti Ježišovej obete. Bez spoločenstva sa to ale nedá. Boli sme dlho v izolácii. Akoby zavretí v Platónovej jaskyni, ale už môžeme vyjsť von a žiť skutočnosť.
Pozývam vás do reality života s Ježišom Kristom v našom spoločenstve v kostole v našich krásnych Vrútkach. Aby sme mohli načerpať silu zo vzájomnej prítomnosti, nech môžeme ľuďom, ktorí pochybujú a bojujú so životom dať možnosť nájsť odpoveď na otázku života. A tiež pomôcť v sebe premáhať Tomáša, ktorý pochybuje o realite Kristovho zmŕtvychvstania. Tešíme sa na Vás v našom spoločenstve. Pán s Vami.
Amen.
