Milí moji čitatelia;
Môj dobrý kamarát si kúpil auto. Je to normálna vec vlastniť dnes nejaké auto. Je dobré mať niečo, čo nám uľahčí presun či už do práce, na výlety či na dovolenku. Ba dokonca je to dnes už pomaly nevyhnutná vec. Auto. Ale toto jeho auto je už asi ôsmym? deviatym? v poradí. Dve mu aj ukradli a jedno dal na totálku. On sa totiž snaží meniť približne každé dva roky „starý“ model za „nový“. Trošku podobné to má aj v osobnom živote. Už bol dva krát rozvedený a zakaždým si našiel novší – rozumej mladší „model“. Ale vráťme sa k autu. Toto jeho nové auto je ale špeciálne dovezené spoza veľkej mláky. Teda z Ameriky. Je to Cadillac. Obsah motora je oproti mojej trojvalcovej škodovke asi šesťnásobný. Nechal si ho poslať v lodnom kontajneri a potom mu ho dopravila dopravná spoločnosť až domov. Neviem koľko stálo a je mi to vlastne jedno, ale keď mi ho ukazoval tak som sa ho opýtal: „A teraz už máš srdiečko na poriadku? Už si konečne spokojný? Lebo toto už len tak ako tie „naše“ autá nepredáš.“ A on mi odpovedal: „Áno, NATERAZ som spokojný!“
Nateraz! Aké príznačné slovo. Na teraz je zvláštne dlhá chvíľa. Môže trvať minútu, hodiny, roky. Ale stále je tam niekde v pozadí (nateraz), že sa to raz skončí a príde iná túžba.
Keď sa tak zamýšľam, asi nie som iný ako môj kamarát. Nejde o auto, dom, prácu či o terajšiu manželku. Ide o tie všetky túžby, ktoré človek má a chce si ich napĺňať. A dnešná doba nás presviedča, že si život obohatíme, naplníme a získa hodnotu z vecí a naplnených túžob, ktoré nám svet ponúka. Dávajú človeku a životu hodnotu. A mnohí ľudia sa na iných ľudí pozerajú práve cez hodnotu peňazí, úspechu, partnerov na úrovni, či podľa modelu auta. Akoby sme stáli na chodúľoch, ktoré sa kyvocú na jednu a potom zase na druhú stranu, ale rovno nie a nie ísť. To je ten boj medzi duchovným a telesným. To je to čo chce telo a popri tom si srdce i rozum uvedomujú, že trpí duša. Akoby sme nevedeli nájsť rovnováhu života. A pokušenie je vždy nablízku.
V našom texte máme opísaný príbeh boja veriaceho človeka s túžbou. Túžbou po veciach sveta. Kto si hovorí veriaci a spolieha sa na to, že si šťastie sveta kúpi, robí si z Pána Boha srandu. Nedá sa veriť v Boha aj v peniaze, či šťastie, či vlastný úspech. Nedá sa spoliehať len na dielo svojich rúk a Boha nechať v kúte, prípadne si ho brať ako barličku, keď už neviem ako ďalej.
Ľudia stále riešia svoje životy. Teraz nehovorím o zodpovednosti za život, ktorý nám Boh dal. Hovorím o tom, čo bolo na začiatku dnešnej kázne. Hovorím o mojom priateľovi – hovorím o túžbach, ktoré nedokáže nič ľudské uspokojiť aj keby sme si to viac než niečo iné želali. Čo budem jesť, čo budem piť, kde budem spať? Čo budem jesť za špecialitky, čo budem piť za drahé vínka, v akej super posteli sa dnes vyspím? Už mi nestačí to štandardné, veď som predsa „nadštandard“. Tu sa nehovorí o základných potrebách, tu sa hovorí o tom „luxuse“, za ktorý si musím priplatiť. Priplatiť si peniazmi, ktoré musím navyše zarobiť, priplatiť si časom, ktorý nestrávim so svojou rodinou, priplatiť si stratou priateľov, pretože sa nehodia do môjho itinerára životných hodnôt. Priplatím si svojim životom, ktorým len preletím a zabudnem ho skutočne žiť.
A kde je v tomto všetkom Boh? A Ježiš sa pýta a konštatuje dôležité: „Či život nie je viac ako len chodiť do práce a zarábať peniaze, len aby som mohol utrácať? Pozrite na oblohu na vtáky: BOH SA POSTARÁ o svoje dielo! Ste Jeho dielo – jeho DETI. Nosí Vás vo svojom srdci, v rukách. Poslal mňa, aby som za Vás zomrel, aby ste mohli žiť. Dal Vám snáď život, aby ste si ho skracovali stresom a starosťami? Aby ste boli spokojní len NATERAZ! A rovnako je to aj s oblečením, s jedlom a pitím. NEROBTE SI O SEBA TOĽKO STAROSTÍ – máte viac ako väčšina sveta!!! Starosti o veci, ktorých hodnota rýchlo pominie, majú ľudia bez viery.“
Moji milí; Náš nebeský Otecko vie čo potrebujú jeho deti, tak ako to vieme a poznáme my rodičia našich detí. Nedáme im kameň miesto chlebíka. Tak ako ja ako otec a moja manželka ako mamina napĺňame potreby svojich detí, tak to robí aj Otec v nebi pre nás všetkých. Pre svoje deti. Musíme sa starať o potreby druhých a tak zažijeme nebo už tu na zemi. A nebude to len NATERAZ, ale navždy. Nestarajme sa o zajtrajšok, ale žime prítomnosťou, ktorá nás pozýva k životu. Máme okolo seba ľudí, ktorí nás potrebujú, ktorí čakajú na náš prejav lásky k nim. Máme úlohu, ktorou nás poveril samotný Boh priniesť do tohto materiálneho sveta aspoň kúsok raja. Vedieť sa podeliť, vypočuť, pohladiť. Vedieť sa pomodliť nielen za seba, ale aj za druhých a tak spoločne prekonávať starosti sveta. Čo myslíte zvládneme to? Zvládneme urobiť dnešný deň nebom na zemi pre seba a pre druhých?
Amen.
+V mene Ježiša Krista žehnaj Vám dobrý Boh!+