4. nedeľa po VN 2021
Evanjelium podľa Matúša 11:2-11: Keď Ján v žalári počul o skutkoch Kristových, poslal k Nemu svojich učeníkov, aby sa Ho spýtali: Či si Ty ten, čo má prísť, a či iného čakať? Ježiš im odpovedal: Choďte a oznámte Jánovi, čo počúvate a čo vidíte: slepí vidia, chromí chodia, malomocní sa čistia, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa zvestuje Keď (poslovia) odišli, začal Ježiš hovoriť zástupom o Jánovi: Čo ste vy šli vidieť na púšť? Či trstinu, ktorú vietor sem-tam kolíše? Alebo čo ste vyšli vidieť? Človeka, oblečeného do mäkkého rúcha? Ajhľa, tí, čo nosia mäkké rúcho, bývajú v kráľovských domoch. Čo ste teda vyšli? Či vidieť proroka? Áno, hovorím vám: omnoho viac ako proroka. Toto je ten, o ktorom je napísané: Ajhľa, posielam svojho posla pred Tebou a on Ti pripraví cestu. Veru vám hovorím: Medzi narodenými zo žien nepovstal väčší nad Jána Krstiteľa, ale kto je najmenší v kráľovstve nebeskom, je väčší ako on.
Vzácne spoločenstvo;
V Tisovci, keď som začínal svoje farárske povolanie, sa mi stala ako mladému farárovi, ba možno ešte kaplánovi jedna vec, ktorá ma veľmi zaskočila. Ako som sa prechádzal neformálne oblečený po Tisovci, stretol som jedného staršieho pána v elegantnom oblečení. Mal síce „neformálny“ oblek (ja rifle a košeľu) a kabát, ale na hlave mal klobúk. Ako sme sa tak k sebe blížili on už z diaľky zdvihol ruku, chytil do nej klobúk a elegantne a nahlas ma pozdravil. „Pán Boh daj dobrý deň, ctený pán farár.“ Zostal som v pomykove. V sekunde mi prešli hlavou všetky možné i nemožné odzdravenia. Ja síce farár ale mladé „ucho“ mám odpovedať na pozdrav tomuto bratovi, ktorý by mi mohol byť dedkom. Odzdraviť, pretože on sa mi pozdravil prvý. Povedal som: „Pán Boh aj Vám.“ A podal som mu ruku. Neskôr sa z tohto pána Janka vykľul jeden z najúžasnejších ľudí v zbore. Neraz som ho ešte potom stretol nielen v kostole a nielen v obleku, ale aj ako vedie svoju kravičku na pašu, či sme spoli vypili kalíštek jeho vynikajúcej slivovice. Dodnes ešte žije a Pán Boh mu dal ešte veľa síl, hoci má už po deväťdesiatke a rád sa u neho zastavím kedykoľvek idem do Tisovca.
S toho prvého stretnutia mi ale zostala v mysli ale spomienka na „úctu“, ktorú tento brat prejavil svojmu novému bratovi farárovi a mňa to veľmi zaskočilo, lebo som na to nebol vôbec pripravený. A vôbec zaslúžil som si to? Zaslúži si niekto úctu, pretože má nejaký „úrad“? Nepoviem nejaký hrdina, či človek, čo vykonal niečo veľké – ale ja? Mladý farár? Čo som už v živote dosiahol, urobil, zmenil?
V našom texte, ktorý čítame je niečo podobné. Jána Krstiteľa zavreli do väzenia, pretože za ním šiel dav ctiteľov. Bol nebezpečný, pretože mal za sebou dav. Hovoril pravdu, ktorá sa ľuďom páčila. Hovoril pravdu aj o kráľovi, ktorý bol zlý, a to nemohlo zostať bez trestu. Hanobiť hlavu štátu pravdou, o ktorej všetci vedeli, ale sa ju báli vysloviť. A úcta, ktorá sprevádzala Jána na jeho ceste bola nebezpečná, lebo aj z malého ohňa môže vzbĺknuť veľký oheň. A ako tak bol vo väzení dopočul sa o Ježišovi, ktorý prebral štafetu po Jánovi. Alebo lepšie povedané tí čo chodili s Jánom sa pridali k Ježišovi. Potrebovali svojho pastiera, keďže Ján bol vo väzení. A Ján sa pýta, kto to je? Si Mesiáš? Si ten, čo má prísť? A miesto toho, aby Ježiš povedal „áno“ dáva odpoveď skutkami lásky.
„Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú z hrobov a tým najposlednejším sa káže evanjelium.“
Ak by to bolo dnes povedali by sme, že je zrušené otroctvo, ženy sú rovnoprávne mužom, staráme sa o zdravie a vzdelanie pre všetkých, bohatí nežijú na úkor chudobných a zúfalci nachádzajú pravdu a radosť života v Bohu. Ak ste na toto čakali, tak „áno“. Som ten, kto mal prísť. Som ten, komu prišiel Ján pripraviť cestu – odpovedá Ježiš.
A neskôr sa Ježiš pýta, prečo vlastne ľudia prišli na púšť. Aby videli, stretli, dotkli sa nejakého guru? Chceli ste vidieť človeka, ktorý sa kolíše ako trstina vo vetre: kam vietor, tam plášť? Nie Ján nebol takýto. Nemal krásne šaty, ako celebrita, ktorej sa falošne vzdáva úcta. Žiadne pozlátko. Len koža z ťavy a slovo pravdy. To je posolstvo Jána, pri ktorom sa naplnilo: „Posielam svojho posla predo mnou, aby sa svet pripravil na môj príchod.“ Je to najväčšia „neviditeľná celebrita sveta“. S ním sa končí staré a rodí sa nové. Nebudú už žiadne „celebrity a žiadni úbožiaci“, budú len bratia a sestry. Zem a nebesá sa v evanjeliu opäť spoja.
Sestry a bratia, vrátim sa na začiatok príbehu. Dodnes, keď idem k bratovi Jankovi na návštevu, cítim sa ako doma, ale zároveň výnimočne. Cítim z jeho strany úctu. Ale nie k úradu farára, nie k človeku, ktorý bol roky v Tisovci, ale úctu lásky a prijatia. Brata k bratovi, hoci nás delia desaťročia „vrások času“. Kristus nás spojil v jednotu ducha, ktorý v nás zasial Slovo pravdy. Nech zastávame akýkoľvek „úrad v cirkvi – od biskupa, farára, kantorky, pokladníka, kostolníčky či veriaceho sediaceho v lavici v kostole“ a nesieme SLOVO PRAVDY, vzdávame tým úctu Kristovi, ktorý priniesol do sveta lásku spájajúcu nebesá s našimi životmi. Amen