Evanjelium podľa Matúša 20:1-16 Kráľovstvo nebeské je podobné človeku hospodárovi, ktorý vyšiel na úsvite najať si robotníkov na vinicu. Zjednal robotníkov za denár na deň a poslal ich na vinicu. O deviatej hodine vyšiel zase a videl, že iní stoja, zaháľajúc na námestí. A povedal im: Choďte aj vy na vinicu, a čo bude spravodlivé, dám vám. A oni šli. Keď potom vyšiel o dvanástej a o tretej poobede, urobil podobne. A keď vyšiel o piatej večer, našiel tam iných stáť, i povedal im: Čo tu stojíte, zaháľajúc celý deň? Odpovedali mu: Nikto nás nenajal. Povedal im: Choďte aj vy na vinicu a čo bude spravodlivé, dostanete. Keď sa zvečerilo, povedal pán vinice svojmu šafárovi: Zavolaj robotníkov a vyplať ich, počnúc od posledných až do prvých. Prišli tí, čo boli najatí o piatej hodine večer, a dostali po denári. Keď prišli prví, mysleli si, že dostanú viac, ale aj oni dostali po denári. A keď dostali, reptali proti hospodárovi: Títo poslední pracovali hodinu, a urobil si ich rovnými s nami, ktorí sme znášali bremeno dňa i páľavu slnka. On však odpovedal jednému z nich: Priateľ, nekrivdím ti; či si sa nezjednal so mnou za denár? Vezmi, čo je tvoje, a choď! Ja však tomuto poslednému chcem dať toľko ako tebe. Či nemám právo urobiť so svojím, čo chcem? A či zazeráš na mňa preto, že som dobrý? Tak budú poslední prvými a prví poslednými, lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených.
Sestry a bratia;
Zamysleli ste sa niekedy ako to „chodí“ v nebeskom kráľovstve? Aký je tam poriadok a ako to Boh zariadil, že sa tam všetci veriaci pomestíme a bude nám dobre (teda dúfam, že sa tam dostaneme)? A ako to, že tam nebudú rozdiely medzi pánom profesorom a lekárom a upratovačkou a robotníkom a .... mnou a .... tebou a .... neviem kým. Ja som nad tým veľmi dlho rozmýšľal a v postate to stále celkom neviem pochopiť. Ako je možné, že sa tam všetci pomestíme a že tam každý jeden bude mať svoje miesto svoj účel...
V knihe, ktorú preberáme – teda parafrázovanú Bibliu na dnešnú dobu (Parabible), som na to našiel jedno krásne vysvetlenie a dokonca sa nám aj hodí do dnešnej „divnej“ doby. Sám to zažívam ako rodič (dištančných detí), ale aj ako učiteľ (dištančne vyučovaných detí).
Nebeské kráľovstvo je ako škola. Škola s učiteľom a triedou a žiakmi. Práve sa píše záverečná písomka z matematiky na známku prezenčne priamo na hodine v škole. Niektoré deti, ktoré sú dobre vychované, múdre a poslušné sa celý rok dobre učili a tešili sa na zaslúženú jednotku. Niektoré boli priemerné a prechádzali vyučovaním matiky priemerne na dvojkách a kde tu aj troječka sa našla. Ďalšie zas nemali hlavu na matiku a tak im rodičia platili doučovanie, aby to aspoň ako tak zvládli. No a nakoniec tu boli aj takí, ktorí mali poruchy učenia, alebo mali nezodpovedných, či veľmi zaneprázdnených rodičov a pár skutočných lajdákov, pre ktorých bol svet gombička. Veľmi ale veľmi im to sťažila aj táto Covidová doba, keď sa dá pred počítačom a kamerou učiteľky elegantne skryť.
Tie šikovné deti to mali raz dva napísané a hrali sa na telefónoch. Tie priemerné sa trochu potrápili, ale zvládli to aj oni. Tí čo chodili na doučovanie makali až do zvonenia a urobili aj pár chýb, ale neprepadli. A nakoniec tí poslední z posledných stihli urobiť len niečo.
Pani učiteľka pozbierala písomky, oznámkovala ich a uzavrela koncoročnú známku. Keď rozdávala vysvedčenia začala si volať tých najslabších ako prvých. A predstavte si, že dostali jednotku. Potom išli tí priemerní a tiež dostali jednotku. Keď išli dopredu tí najlepší z najlepších, mysleli si, že dostanú niečo navyše. Veď boli predsa najlepší. Ale aj oni dostali jednotku. A prišlo im to strašne nefér. A tak sa sťažovali. „Tamtí čo sa vôbec neučili, čo podvádzali, nerobili si úlohy, či sa namiesto učenia pred počítačom hrali, tak tých ste ocenili rovnako ako nás. Nás, čo sme sa celý rok poctivo učili.“
Pani učiteľka si ich vzala bokom a povedala: „Nekrivdím vám – ani jedinému. Vari ste si nezaslúžili jednotky? Vezmi si vysvedčenie a choď to osláviť s rodičmi. Ja chcem oceniť aj deti z tých najhorších rodín, aby pochopili, že sú pre mňa dôležité – veď sami nemôžu za väčšinu toho, čo sa im deje. A vidíš predsa napriek tomu ako žijú, chodia do školy. Čo myslíš, nemám ho za jeho snahu aspoň nejako povzbudiť? Vy ste mali mnohí v živote len samé výhody. Dúfam, že vás nehnevá, že chcem uľaviť tým, ktorí poznali v živote len ťažkosti.“
A takto to „chodí“ v nebeskom kráľovstve. Poslední môžu byť prví a prví sú občas poslednými. Čo myslíte je to spravodlivé? Je spravodlivé, aby sa tí, ktorí nikdy neverili v Boha, ktorí sa vysmievali, ba dokonca, ktorí prenasledovali kresťanov dostali do neba, lebo na smrteľnej posteli uverili a vyznali Krista? Je spravodlivé, aby človek, ktorý trpel pre Krista a obetoval život do Jeho služby sedel za stolom v nebeskom kráľovstve s tými, ktorí mu robili v živote peklo len preto, že činili pokánie? Je možné a spravodlivé aby obeť vraždy a vrah, ktorý zmenil svoj život a stal sa Kristovým svedkom, spoločne oslavovali Boha v kráľovstve nebeskom?
NO NIE! NIE! NIE! NIE je to vôbec, ale vôbec spravodlivé a dokonca to môže urážať a vyvolávať hnev voči Bohu. Nie je to vôbec spravodlivé v tej mojej ľudskej spravodlivosti. Ale vďaka Bohu sa On neriadi mojou, tvojou, našou spravodlivosťou, lebo inak by sme skončili mimo nebesá všetci. Nie Boh nerozlišuje medzi malým a veľkým hriechom. To len my. My vnímame nadávku za menšie zlo, ako kopanec do brucha. Ale Boh to má všetko v jednom balíku menom HRIECH. A hriech znamená zavretú nebeskú bránu. Ale práve cez Kristovu obeť na kríži – smrť – to milosrdenstvo „pani učiteľky“ môžeme pocítiť lásku a porozumenie. Tam pod krížom sme si v hriechu všetci rovní. Obaja lotri po stranách Ježišovho kríža mali rovnakú šancu prejsť do neba. Prešiel ale len jeden – ten čo činil pokánie.
A tak teda sestry a bratia – nebeské kráľovstvo je ako škola, kde dá Boh šancu aj tomu poslednému žiakovi zažiť nebesá. V tejto škole sú len jednotky a päťky. A Boh päťku nedáva – tú si môžeme na vysvedčenie života napísať len sami. Verím, že sa tak nestane.
Amen.