Milí bratia a sestry v Kristu!
Napadlo vás už niekedy, aké by to bolo skvelé mať možnosť zmeniť na sebe všetko, čo by sme chceli. Odstrániť všetky nedostatky, ktoré nás trápia na našom fyzickom vzhľade, alebo aj tie, ktoré nachádzame vo svojej povahe. Jednoducho by sme sa rozhodli a v tom momente by sa ako mávnutím čarovného prútika stratili prebytočné kilogramy, podrástli by sme, nabrali v tých partiách, v ktorých to považujeme za potrebné, zmenili si kvalitu vlasov, farbu očí, tvar nosa, získali dokonalú pleť. Niekedy je ráno ťažké vidieť sa v zrkadle a vtedy by sme tú rýchlu zmenu chceli. Existuje relácia s názvom Zmenáreň, kde ľuďom pomáhajú vylepšiť svoj vzhľad. Kopa módnych časopisov, kozmetických firiem, obchodov s oblečením ťaží práve z tejto našej túžby po fyzickej kráse. Ale po zmene túžime aj vtedy, keď sa s niekým pohádame a uvedomíme si, že sme sa správali ako hlupáci, že sme povedali veci, ktoré sme vlastne povedať ani nechceli. Keď sa dostaneme do situácie, že niečomu nerozumieme, máme pocit, že treba poznať viac a chceli by sme byť múdrejší, vzdelanejší. Niekto je so sebou spokojný viac, iný menej. A každý sa s prijatím samého seba vyrovnáva po svojom. Pri čítaní zoznamovacích inzerátov sa človek až čuduje koľko pekne vyzerajúcich, inteligentných, vzdelaných ľudí so zmyslom pre humor, záujmom o prírodu a rodinný život máme. Človek sa rád prikrášli. A rád aj sám uverí, že je lepší ako v skutočnosti. Potom sa ťažko vyrovnáva so situáciou, v ktorej vyjde pravda najavo. S chvíľou, kedy mu niekto povie, že nie je všetko tak, ako si o sebe myslí. Väčšinou sa hneď postaví do obrannej pozície. Hľadá chybu na kritikovi a často používa výčitku: A o čo si ty lepší, že ma súdiš? Alebo si povie: Veď sú aj horší odo mňa., a mávne nad tým rukou. Neuvedomujeme si, bratia a sestry, že práve slová kritiky nás môžu posunúť ďalej a pomôcť nám zlepšiť ten svoj skutočný život. Že človek, ktorý tieto slová hovorí, nemusí mať v úmysle zraniť ma, ale pomáha mi stať sa lepším. Skutočne lepším.
Tento týždeň spolu spomíname na pamiatku reformácie. Prešlo viac ako 500 rokov od vtedy, čo hlavný hrdina tohto príbehu – Dr. Martin Luther vyslovil a napísal slová kritiky. Tiež nezískal iba obdivovateľov aj keď mu išlo o správnu vec. Chcel pomôcť Kristovej cirkvi, aby opäť videla pravdu a aby sa podľa tejto pravdy aj snažila žiť. Rovnako ako mnohí iní pred ním, proroci biblických čias a predreformátori, oznamoval veriacim Božiu vôľu. Na základe Biblie, ktorú vnímal ako jediný zdroj pravdivého Božieho Slova, vyslovil kritiku toho, čo Božiu vôľu v cirkvi zďaleka nenaplňovalo. Podarilo sa mu to vo väčšej miere ako jeho predchodcom a mnohé sa prenieslo do života tých, ktorí sa cítili jeho slovami zasiahnutí. Luther ovplyvnil dobu, v ktorej žil. Ale jeho učenie aj dobu, v ktorej žijeme my. Jeho teológia prinavrátila ľuďom možnosť vidieť Boha ako milujúceho Otca, ktorý zachraňuje tento svet. Kristov kríž bol opäť ukázaný ako jediná cesta záchrany pre každého z nás. Reformácia bola významným činom a dôležitou historickou udalosťou. Ale treba si uvedomiť, že nemôžeme zostať iba pri tomto konštatovaní.
Reformácia, milí priatelia, musí byť niečo, čo vo svojom živote stále nanovo prežívame. Každý deň sa musíme pozrieť pravde do očí a reálne zhodnotiť stav, v ktorom sa nachádzame. Dnešná doba je toho veľkou školou života. Nesmieme utekať pred pravdou. Nie uveriť predstavám o lepšom obraze samého seba. Či sveta. Ale vidieť to, čo naozaj som. Neporovnávajme sa s tými, ktorí sú na tom rovnako ako my – teda s inými ľuďmi. Nepodľahnime pokušeniu povedať si: Ja predsa nie som najhorší. Nikoho som nezabil, nikomu som nič neukradol, do nikoho sa nestarám. Som vlastne úplne normálny človek. Ale pozor! Slovíčko normálny je veľmi zavádzajúce. Dnešná doba už za normálne vyhlásila takmer všetko. Ale čo je naozaj normálne? A kto je normálny? Ten, čo nevytŕča z radu? Alebo dnes práve ten, ktorý z neho vytŕča? Normálny je ten, kto sa zmestí do určenej normy. Hranice svetských noriem sa stále posúvajú a tak sa tam postupne zmestí stále viac a viac. Ale nech už svet hovorí čo chce, pre kresťana existuje len jediná norma a tou je Božie vôľa. Tým pádom je tu jediný vzor, s ktorým sa môžeme pri svojom hodnotení porovnávať. Ten, ktorý podľa Božej vôle žil a konal. Boží Syn – Ježiš Kristus. Aj v tele človeka, s rovnakými pocitmi bolesti, strachu a trápenia, nepodľahol pokušeniu a žil normálne – teda podľa vôle svojho Otca. S Ním sa porovnávajme. Jeho majme pred očami, keď skúmame a hodnotíme svoje myšlienky, slová a skutky. A tu nás optimizmus a pocit spokojnosti prejde. Reálny pohľad do vlastného vnútra odhalí veľa nepekného. Všetky tie myšlienky, ktoré vychádzajú zo sebectva, závisti a nenávisti. Niektoré možno nikdy neprešli do slov alebo činov. Ale sú tam. Odhaľujú našu podstatu. Hriešnu podstatu. Tu sa nedá siahnuť po mejkape a zaretušovať chybičku krásy. Ani plastická operácia nepomôže. Aj keby sme sa celí zakryli do vreca, Boh nás vidí v našej podstate. A Boh nenávidí hriech. Súdi hriech. Takže, čo ďalej?
Apoštol Pavel napísal: Nežijem už ja, ale Kristus vo mne. Dostávame, milí priatelia, ponuku radostnej premeny. Deje sa v krste. Starý Adam – naše staré hriešne ja umiera, topí sa vo vode krstu. A človek sa stáva novým stvorením v Kristovi. Je totálne zmenený, iný. Jasné, že sa mu zrazu nezmení farba vlasov a nebudeme na ňom vidieť fyzickú zmenu. Môže sa nám dokonca zdať, že sa nič nezmenilo. A predsa. Zmenil sa pohľad Boha na pokrsteného človeka. V tej radostnej výmene, ktorou je krst, totiž všetky naše hriechy, naše zlé myšlienky, zlé činy a všetku tú špinu zoberie na seba Ježiš Kristus a nám dá svoju čistotu a svätosť. Sme iní. Noví. Dokonalí. Sme takí preto, lebo to Boh vyhlásil. 2 Kor. 5:17 Preto ak je niekto v Kristovi, je nové stvorenie. Staré veci sa pominuli, a hľa, nastali nové.
Mohla by zaznieť logická otázka: Prečo teda toľkí pokrstení páchajú toľko hriechov? Páchame a páchať budeme, kým budeme žiť na tejto zemi. Stále sme totiž pod vplyvom hriechu, ktorý nás núti robiť nesprávne veci. V tom je Božia milosť, že nás vyhlásila za spravodlivých, hoci sme stále hriešni a nespravodliví. Ako keď niekto dostane amnestiu. Jeho čin nezmizol. Ale je bez trestu a zaobchádza sa s ním ako so spravodlivým.
Samozrejme, že toto vyhlásenie, toto Božie vzácne konanie má pre nás význam len vtedy, ak ho prijímame vierou. A ovocím takejto viery je aj zmena nášho myslenia a konania. Teda v krste ma Boh vyhlási za spravodlivého a díva sa na mňa ako na nové stvorenie v Kristovi, aj keď som reálne stále plný hriechu. A ja, ak tomu verím, som plný vďačnosti, otvorený pre Jeho konanie v mojom vnútri a postupne sa stávam lepším a lepším. Nielen naoko. Nie v pretvárke. Naozaj, skutočne, reálne. Nežijem už ja, ale Kristus vo mne.
Reformácia – premena musí byť súčasťou nášho každodenného života. Či už hovoríme o cirkvi, alebo o človeku samotnom. Stále viac a viac sa musíme približovať ku Kristovi. Počas svojich dní tu na zemi dokonalý stav nedosiahneme. Ale potom, keď prekročíme brány večnosti a vstúpime tam ako tí, ktorí patria Kristovi, zaznie nám: „Poďte, požehnaní môjho Otca, prijmite ako dedičstvo kráľovstvo, ktoré vám je pripravené od stvorenia sveta.“ Amen.
+ Nech Vás všetkých požehná dobrý BOH! +