1. nedeľa po VN 2021
Evanjelium podľa Lukáša 12:32-34 Neboj sa, malé stádočko, lebo zaľúbilo sa vášmu Otcovi dať vám kráľovstvo. Predajte, čo máte, a rozdajte ako almužnu. Získajte si mešce, ktoré sa nezoderú; nehynúci poklad v nebesiach, kam sa zlodej nepriblíži, ani moľ nekazí; lebo kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce.
Sestry a bratia;
Nedávno som sa išiel prejsť so synom na vlakovú stanicu. Pozorovali sme prichádzajúce a odchádzajúce vlaky. Ako sme tak stáli na peróne, všimol som si na druhom nástupišti jednu dvojicu. Staršia pani v spoločnosti mladého muža, ktorý mal veľký batoh na chrbte. Mal som pocit, že pani plakala. So zvedavosti som sa presunul na druhé nástupište, aby som „vyskúmal“ čo to je za dvojicu. Keď som stál už k obom podstatne bližšie, všimol som si, ako ho pani drží za ruku a čosi pomedzi vzlyky hovorí. Zachytil som, že mu hovorí veľmi dôležité slová: „Len sa mi vráť. Nezabudni, že tu máš vždy svoju posteľ. Tu si doma.“ Pomedzi to hovorila, že ho má rada a že jej bude veľmi chýbať. A on jej viac krát povedal: „Mami neboj sa, vrátim sa a veď to tam poznám a určite sa mi nič nestane a zavolám a tak.“ Neskôr nastúpil ten mladík na vlak a odišiel. Asi za prácou kdesi do zahraničia. Mama zostala stáť ešte nejakú chvíľu na nástupišti a utierajúc si veliké slzy sa zmierovala s tým, že jej milovaný syn odišiel.
Lúčenie vždy bolí. Nech sme akokoľvek zvyknutí na slovíčko „AHOJ“, keď niekto blízky odchádza, kdesi vzadu v podvedomí je nám ľúto. Teda aspoň mne a čím som starší tým viac. Som rád, keď mám okolo seba ľudí, ktorí mi opätujú lásku, ktorí ma majú radi a s ktorými tvorím „rodinu“. A mám strach z toho, čo by sa mohlo stať, keď sa odo mňa vzďaľujú. Istota ich prítomnosti dáva časti môjho života „pokoj do srdca“.
My sme v posledných dňoch a týždňoch prežívali ako kresťania takú symbolickú rozlúčku. Náš Pán a Boh odchádzal. Počas pôstu sme sa pripravovali na to, že sa s Ním symbolicky rozlúčime, keď na kríži vydýchne posledný krát. My však vieme, ako sa to skončilo – veľkým návratom – prázdnym hrobom, ale tí čo stáli reálne pod krížom Ježiša to nevedeli. Smútok, bolesť, plač a obava so strachom prenikli ich životmi. Zavretí za dverami svojich domovov prežívali to, čo prežívajú ľudia, čo sa lúčia nadobro so svojimi blízkymi aj v dnešnej dobe. Prázdny hrob však priniesol nádej do ich života.
Drahí priatelia; ako prežívate smútok a strach z budúcnosti vy? Ako sa vyrovnávate s tým, že všetko okolo nás je konečné a náš život a životy našich najbližších sú vlastne ako pomaly odchádzajúci vlak? Nedávno mi jeden kamarát, ktorý oslavoval 65 rokov povedal: „Marián poviem ti pravdu bojím sa. Som dávno za polovičkou a bližšie k smrti. Mám pocit, že sa rútim do čierneho tunela.“ Videl som na ňom, že to myslí úplne vážne. Chytil som ho okolo pliec a povedal: „Neboj sa, každý tunel má svoj koniec a na konci ťa môže čakať slnečný deň.“
Pán Ježiš povzbudzoval svojich blízkych. Vedel, že všetci bojujú so strachom, bolesťou a že život nie je len prechádzka ružovou záhradou. V slovách , ktoré čítame v Lukášovom evanjeliu je veľká nádej života. „Neboj sa malé stádočko, lebo zaľúbilo sa vášmu Otcovi dať vám kráľovstvo.“ Kráľovstvo pre všetkých, ktorí majú nádej a vieru, že Ježiš je Pán a Spasiteľ. A Ježiš pokračuje: „Nebojte sa, že na to nemáte. Ste moji a náš Otec sa rozhodol, že vám zverí túto radostnú zvesť, aby ste ju mohli dať všetkým. Musíte byť ale veľkorysí. Nemôžete lipnúť na veciach tohto sveta, pretože tento má svoje bohatstvo, ktoré moľ a hrdza ničí. Čo však zničí duchovné bohatstvo? Kto zničí nádej, vieru, lásku, pokoj? Ak sa ich sami nevzdáme niet tej sily, čo by nám ju vzala. Každý predsa skončí tam, kde ho ťahá srdce. A srdce ťahá tým smerom, kam najviac investoval.
V tomto poveľkonočnom období, stojac pred prázdnym hrobom Ježiša spoznávame, že ani smrť nemá moc nad tými, ktorí investovali do vzťahu s Ním. Hoci odišiel za plaču a bolesti okolostojacich, vrátil sa v novej sláve života. Života, ktorý nekončí. Aj my denne hovoríme zbohom dňom, hodinám a minútam, ktoré sa nikdy nevrátia. Večer vo svojich posteliach hodnotíme čo sme urobili a čo sme mohli urobiť. Do čoho sme investovali a čo má skutočnú hodnotu. Ak sme konfrontovaní s Božím slovom a so životom Pána Ježiša musíme cítiť, že investícia do vzťahu s Ním je tou, ktorá má skutočnú hodnotu. Je predobrazom našich vzťahov v rodinách, priateľstvách a spoločenstvách.
Prajem nám všetkým, aby sme pri pohľade na prázdny hrob Ježiša videli svoju vlastnú budúcnosť. Budúcnosť každej jednej ovečky stádočka, ktorej Otec dáva kráľovstvo v nebesiach. Nech náš požehná dobrý Boh vierou, láskou, radosťou a nádejou.
Amen.
+Pán buď s vami+